Aktuality

Čo vás priviedlo k štúdiu fyzioterapie?

Bol som športovec, hokejista. V období, keď som sa mal rozhodnúť, či sa vydám na profesionálnu dráhu alebo zvolím inú cestu, prišlo zranenie. Asi v šestnástich rokoch som takmer na rok úplne vypadol zo športového kolobehu. Zranenie som riešil rôznymi cestami, ale nikto ma v tej dobe nenasmeroval správne. Ak by sa mi to stalo teraz, už by som vedel, čo a ako treba robiť. Keďže som vedel, že hokej už nebude mať pre mňa perspektívu profesionálne, začal som rozmýšľať, čo ďalej. Rozmýšľal som aj o medicíne, ale to som si nevedel celkom predstaviť. Chcel som čiastočne zostať aj pri športe, a tak vznikla voľba fyzioterapie.

Čo rozhodlo o tom, že ste si pre svoje štúdium vybrali práve Holandsko?

Už od detstva ma priťahovala myšlienka ísť do zahraničia. Najskôr som to chcel dosiahnuť cez hokej, no keď to nevyšlo, začal som sa orientovať na štúdium. Hľadal som si potenciálne školy a krajiny, kde by som mohol študovať fyzioterapiu v angličtine. Bolo viacero možností, či už to bolo Dánsko alebo Veľká Británia, no rôzne okolnosti ma nakoniec priviedli do Holandska. Výhodou bolo aj to, že som tam mal kamaráta, ktorý už rok pred tým začal študovať rovnaký odbor a v mnohom mi pomohol a poradil.

Ako si spomínate na štúdium v Holandsku? Je to iné ako na Slovensku?

Neviem to úplne porovnať so Slovenskom, lebo som tu na vysokej škole nebol. Viem to porovnať len s tým, čo mi hovorili kamaráti a známi. Študoval som v meste Enschede, ktoré je univerzitné mesto so študentskou atmosférou. Štúdium sme v rámci rozvrhu mali rozdelené tak, že sme stihli aj rôzne aktivity pomimo školy. Študentský život ako-taký bol super. Niektorí z nás sa počas viachodinových prestávok stretávali len tak v parku, iní si popri škole našli brigády.

Akí sú Holanďania?

Podľa mňa sú veľmi otvorení, úprimní a priami. Niekedy ma to zaskočilo, ale často to bolo fajn, pretože nechodili okolo horúcej kaše, ale povedali narovinu, čo sa im páči a čo nie. Býval som na kraji mesta, kde sú chodníčky v prírode, po ktorých sme sa chodievali prechádzať. Pamätám si, že keď sme tam stretli desať ľudí, osem z nich sa na nás usmialo a pozdravilo. Na Slovensku sa to stáva skôr na turistike, no tam je bežné, že sa ľudia zdravia aj na ulici, hoci sú si úplne cudzí.

Ako prebiehala vaša odborná prax počas štúdia v zahraničí?

Boli sme v medzinárodnom programe a počas covidu sme si museli hľadať praxe sami. V prvom ročníku nám povedali, že môžeme ísť do svojej krajiny a prax si nájsť tam. Ja som mal teda prax iba na Slovensku.

Menili by si svoje rozhodnutie? Viete si predstaviť, že by ste študovali niečo iné?

To je ešte skoro hodnotiť, ale ak som si nevybral fyzioterapiu, pravdepodobne by som sa vybral iným smerom – napríklad do IT sektora, ktorý ma tiež baví. Neľutujem, že som si vybral fyzioterapiu, aj keď je to často náročná práca s ľuďmi.

Ako najradšej relaxujete a aké aktivity vám pomáhajú udržať si vnútornú rovnováhu aj fyzickú kondíciu?

Najviac mi pomáha byť sám a mať ticho aspoň chvíľku. Okrem toho je to aj šport, napríklad lezenie alebo už spomínaný hokej, ktorý si ešte niekedy rekreačne zahrám.

Čo by ste poradili študentom, ktorí sa chcú dať na dráhu fyzioterapie?

Aby sa nebáli a nezanedbali základy, ktoré by mal ovládať každý fyzioterapeut. Najdôležitejšie zo všetkého sú vedomosti o tele. Musia sa veľa učiť a byť otvorení novým veciam a moderným metódam a prístupom. Určite je potrebné sa v odbore naďalej vzdelávať aj po škole a mať otvorenú myseľ. Často treba myslieť aj na to, že život si netreba komplikovať, pretože niekedy fungujú aj jednoduchšie riešenia.

Pristupujete inak k svojmu telu a zdraviu odkedy ste vyštudovali tento odbor?

Mal by som (úsmev). Zatiaľ som nemal nejaké väčšie bolesti, ale keď som mal zranenie, vedel som, čo cvičiť a robiť, aby mi to pomohlo – aj keď to trvalo dlho. Telo potrebuje čas na zotavenie. Ako fyzioterapeuti často učíme ľudí, že s bolesťou sa niekedy musí žiť a pracovať. Nedá sa očakávať, že človek, ktorý má bolesti 10 rokov, odíde po jednej hodine úplne zdravý. To je nemožné. Okrem tela treba pracovať aj s hlavou a myšlienkami. Často sa snažíme vysvetliť pacientovi, čo sa deje, prečo to trvá nejakú dobu a čo môže on sám pre svoje zdravie urobiť.